Občas ublížime ľuďom naokolo.. práve tým ktorí by nám nikdy neublížili. Nespravíme to naschvál alebo chcene. A to je na tom najhoršie.
Každý z nás pozná ten pocit keď niekto ublíži človeku, ktorý je pre nás dôležitý. Vidieť niekoho v toľkej bolesti a vedieť, že niekde je človek, ktorý je za to zodpovedný. Naša myseľ vtedy prestane pracovať, nevieme čo máme povedať alebo urobiť. Slová, ktoré sa nám ženú na jazyk nič nenapravia a v tom momente, keď sa cítime bezbranní, pociťujeme nenávisť k človeku ktorý je za tým všetkým. Nedokážeme pochopiť ako mohol ublížiť niekomu tak úžasnému. Viníme ho za všetko a snažíme sa prísť na to ako utešiť toho zlomeného človeka pred nami.
Ale čo sa stane keď ten vinník si práve ty? Človek ktorému verila? Človek ktorý ju mal utešovať a nie jej strčiť nôž do chrbta...?
V hlave sa mi víri mnoho odpovedí, žiadna však nestojí za to aby som ju vyslovila nahlas. Neviem čo mám povedať ako sa ospravedlniť... spravila som to preto, že som bola opitá? Všetko sú to len pravdivé výhovorky, ktorými sa snažíme vyhnúť skutočnosti.
Skutočnosti, ktorá raní, aj nás samotných... V ten opitý, či triezvy moment, v tú sekundu kde sa to celé zvrtlo v úplne opačný smer, práve vtedy naše myšlienky nepomysleli na nikoho iného. Sebeckosť vyhrala v nepravú chvíľu na zlom mieste. Všetko sa to zvrtlo, len kvôli tomu, že v našej hlave toho bolo už príliš a chceli sme vypnúť. Možno to bol alkohol v našej krvi ktorý práve pohnal toho čerta ktorý nám nahovoril čo máme spraviť.... Možno to bolo čisto naše sebecké rozhodnutie... Možno to nebolo ani jedno z toho...
V každom prípade, teraz je neskoro nad tým uvažovať. Jediné čo sa nám hlavou pletie je vina, ktorá nás z vnútra zožiera, a nenávisť ktorú cítime voči sebe. Nenávisť ktorú sme toľkokrát cítili voči iným ľuďom, no nikdy nebola taká silná ako je teraz. Vidieť, čo naše skutky spravili niekomu na kom nám tak záleží, je väčší trest ako ich stratiť navždy. Lebo to bolí viac nás ako ich. Lebo to nedokážeme nahlas vysloviť. Lebo sa nenávidíme za to, že naša ruka spravila niečo také... Lebo nám je to ľúto, ale nevieme vysloviť nič pekné, či utešujúce, bez toho aby sme nepriznali, že sme urobili chybu. A tu nám sebeckosť znova prebrala myseľ. Vieme, že sme to pokašlali, ale aj tak sa bojíme, že keď si to priznáme nahlas, ten človek nás opustí... už navždy.
Comments