Viera.

Už dlhšie sa zamýšľam nad otázkou, Čo pre mňa znamená slovo viera? Je to spôsob života? Alebo len myšlienky?

Od malička som odpovedala na otázku 'Si veriaca?' jasnou odpoveďou nie. Bola som tak vychovaná a vlastne som nikdy nespochybňovala túto cestu. No pravda je taká, že som nikdy nevnímala aj ďalšie možnosti. Vždy som si myslela, že zaťažovať sa vierou je len bremeno. Podvedome si uvedomovať, čo všetko môžem spraviť a čo nie. Prišlo mi to veľmi kockaté.

Pravda je, že vekom dospievame, nie len fyzicky ale aj psychicky. V mojom prípade, mi už otázka 'V čo veríš?' nepripadala taká banálna ako kedysi.

Bohužiaľ, stále neviem ako na ňu odpovedať. Som krstená, ale neverím priamo v Boha, verím v karmu ale neuznávam priamo hinduizmus. Je mnoho možností... jedna odpoveď sa mi tlačí na jazyk, no nie som s ňou stotožnená. 'Verím z každého trošku.'

Je to smiešne a preto ju nahlas nevyslovujem. Moja jediná obhajoba je, že ešte stále dospievam.

Vo veľa veciach si nie som istá, jednou z nich je náboženstvo. No je to znak toho, že kvitnem ako človek. Blúdim svetom a hľadám to čo mi najviac vyhovuje, to čomu budem veriť. Možno také náboženstvo ešte neexistuje, možno o pár rokov zistím, že som proste neveriaca. No aj napriek tomu, verím v seba. V kroky, ktoré robím a v cesty ktorými sa uberám. Verím, že sa všetko deje kvôli nejakému dôvodu a že ľudia v mojom živote majú nejakú úlohu. Či už mi ho spestriť alebo okoreniť. V každom prípade som vďačná.

Nakoniec, veci sa menia a my musíme len pokračovať a prebojovať sa k našej konečnej destinácii. Všetko zlé raz pominie.