Koľko času sme len premrhali, chodením do kruhu? Koľkokrát sme stúpili do tej istej kaluži a stále sme len šomrali a nadávali na to, ako nás život trestá. Koľkokrát sme si položili otázku, 'Prečo ja?' 'Prečo sa to deje práve mne?'. Koľkokrát to ešte budeme musieť zopakovať, pokiaľ si uvedomíme, že to vôbec nie je prekliatie ani nijaká pomsta na ktorú hľadáme dôvod? Jednoducho sa tomu hovorí život. Život, ktorý nás buduje a ohýba aby sa z nás stali ľudia ktorí sa z nás stať majú. Aby sme boli silní a múdri.
Je smutné, že si to ľudia neuvedomujú a strácajú čas nadávaním na niečo za čo si môžu sami. Človek si všimne to jasné, že život mu nejde podľa predstáv, ale je to až také neočakávané? Naozaj si prajeme len pekné chvíle a len slnečné dni? Akoby sme potom poznali dúhu a vedeli si vážiť to krásne v našom živote? Bolo by to vôbec také krásne keby to bolo obvyklé? Keby sme nezažili raz za čas niečo pri čom si obijeme kolená a zažije pálivú bolesť alebo niečo pričom naše srdce pukne o niečo viac?
Ľudia chodia v kruhu, po tej iste cestičke, sami si vyberajú stúpať stále do tej istej kaluže a zakopnúť do toho istého kameňa, lebo sa nepozerajú pod nohy ale len okolo seba. Stále viníme len okoloidúcich, ale čo tak sa pozrieť na seba? Kto položil nohu do výmolu? Je také ťažké si občas priznať, že za niečo môžeme sami? Možno ani tak nie, ako je ťažké si uvedomiť, že keď zmeníme trasu, občas tým aj niečo stratíme. Môže to byť niečo neobyčajné ako krásny výhľad alebo niečo nezabudnuteľné ako dobrý kamarát. No aj napriek tomu, stojí to za to keď sa vkuse popálime? Stojí to za tú bolesť? Začarovaný kruh a ďalšie otázky na ktoré neexistujú napísané odpovede.
Človek rozumný. To vraj sme. Ľudia, ktorí si navzájom ubližujú ale vinu hádžu na iných. Tak skúsme trochu zariskovať, načo chodiť po chodníku, ktorý už tak dobre poznáme, keď môžeme zmeniť trasu, stratiť poznané, no nájsť niečo nové? Ani jeden chodníček života nie je bezchybný, ale myslím si, že stojí za to ich vyskúšať viac, poučiť sa, nerobiť dookola tie isté chyby, lebo to nás robí človekom rozumným. Tá rozumná časť, ktorú by sme mali využívať a nie len bezhlavo klásť nohy kde príde. Občas sa pozrieť na situáciu zhora, objektívne a uvedomiť si do čoho sa hrnieme. Nie každý boj stojí za všetky zranenia, ktoré prídu. Niekedy je lepšie sa obrátiť a zmeniť smer. Lebo ak sme ho už niekoľkokrát bojovali, zranenia nám ostali, nezahojili sa, no keď si uvedomíme, že občas to cenu nemá, pomaly sa začnú hojiť. Niekedy stačí len uvedomenie si našej vlastnej 'ceny', tú ktorú niektorí ľudia nedokážu oceniť.
V živote som sa naučila jedno pravidlo, ktoré mi denno denne dokazuje svoju pravdivosť. 'Pokiaľ sa nepoučíš, chodíš v kruhu.'
Vyskúšajte ho aj vy. Život zrazu ide ľahšie, aj keď aj mne sa stane, že si dookola búcham hlavu o stenu a snažím sa ju preraziť, keď vedľa mňa sú dvere.
Comments