Spomienky... to je prvé čo sa začne vynárať po tom ako nám niekto chýba, ako niekto dôležitý z nášho života odišiel. Je zaujímavé, ako si dokážeme zapamätať aj ten najmenší detail o človeku, od toho ako znel jeho smiech, alebo ako sa choval v našej prítomnosti...
Spomienky sú práve to, čo nás v najťažších časoch nášho života ubíja k smrti, zrazu sa cítime sami a zraniteľní a keď sa nám mysľou začnú brodiť teórie, prečo nás niekto len tak opustil, začneme spomínať. Akoby toho nebolo dosť, čo nás už psychicky ubíja...
Občas mám tajné želanie, aby som nebola schopná si vytvárať spomienky, aby som si nezapamätala každý detail človeka, ktorý mi prirastie k srdcu, lebo práve takíto ľudia majú tendenciu z môjho života drasticky odísť. A potom príde fáza, kedy len spomínam, najhoršie na tom je, že ma neubíjajú všetky tie zlé spomienky, to ako mi ten človek ublížil, ako zlomil moju dôveru, lebo to pripisujem ako chybu sebe. Bola moja chyba opätovne niekoho takého pustiť do môjho života.
No to pekné, čo sme si spolu prežili, to sa nedá vymazať, navždy to ostane v mojej hlave ako záložka spomienok, ktoré ma kedysi nesmierne tešili. Boli to spomienky, ktoré som vyťahovala keď som sa cítila smutná alebo sama. Pomohli mi. Na malú chvíľu som sa cítila akoby ten človek bol pri mne, alebo ma to len uspokojilo, že sama nie som. Že mám človeka, ktorému na mne záleží, ktorý si nájde čas so mnou zájsť do kina alebo len sa prejsť. Človeka, ktorý odpíše keď potrebujem alebo pomôže. No aj takí ľudia sa menia... Všetci sa meníme, skúsenosťami a každým jedným dňom. A práve to nás rozdeľuje s ľuďmi o ktorých sme si kedysi mysleli, že tu budú navždy. Je to smutné, ale je to tak. A v takých chvíľach, keď si naplno uvedomíme, že už nemajú postavenie v našom živote ako kedysi, práve tieto spomienky na to pekné, na to čo nás kedysi tešilo, nám pomaly láme srdce viac ako daný človek. Prečo? Lebo si uvedomujeme, že to už nikdy nezažijeme, že každá jedna spomienka bola raz poslednou. Že už sa nezopakujú naše nočné rozhovory, že už to nie je človek, ktorému voláme opití lebo sa chceme rozprávať, že už mu nemôžeme dôverovať, že už to nie je človek ktorému prvému povieme naše novinky... a to bolí. Bolí to tak veľmi, až občas som mala pocit, že som počula ako dané spomienky lámu moje srdce.
Prejdú dni, mesiace, ten pocit sa zlepší, už to nie je každý deň kedy sa ocitneme na hrane pred zrútením. Už sa statočne vyhýbame tomu bodu zlomu, kedy nevieme vysvetliť ani prečo sa cítime tak ako sa cítime, no stále sú dni kedy sa pozabudneme, alebo len jednoducho sa ocitneme na nejakom mieste, ktoré bolo „naše“ istým spôsobom, a zrazu všetky spomienky ako časovaná bomba sa vynoria a začnú premietať v našej hlave.... Nikde nie je žiadny vypínač, sme ako priviazaní k sedadlu v kine, nútení si to všetko pozrieť a trpieť náš smiech v tých spomienkach, zatiaľ čo slzy stekajú po našej tvári. Tak bolí keď človek stratí niekoho na kom mu záležalo. Bez vysvetlenia, proste len životom. A neostáva nám nič iné, len sa pozbierať... samy sa musíme postaviť lebo v kine našich spomienok, nie je nikto iný len my.
Comments