A možno sme sa neťahali o tú nitku, možno si ty o ňu záujem nemal a len tak ju pustil, alebo si nevydržal to ako som ťahala ja a bál si sa, že spadneš, nedôveroval mi, že by som ťa chytila. Možno mám celú tú nitku pevne v hrsti len ja a ty kráčaš preč, mne chrbtom otočený. Možno nám vesmír nedoprial viac času a možno som len ja naivne žila v bubline plnej niečoho čo neexistovalo.
To je očakávanie. To, že čakáme len na niečo viac, že máme hlavu plnú snov a prianí, ktoré čakajú na to kedy sa vyplnia a stanú realitou. A koľko ich je. Koľko z nich je len malých a nepovšimnutých a koľko z nich je väčších ako samotný vesmír. Koľko z nich zomrelo práve takouto situáciou a koľko sa ich zrodí ešte za náš život. Koľko z nich nám ešte ublíži pokiaľ si uvedomíme, že očakávania nie sú to ako by sme žiť mali? Koľko nám ich ešte musí ukázať, že sa treba sústrediť na realitu, aby sme to pochopili plne?
Neviem odpoveď a asi ani vy neviete... Musíme sa jednoducho poučiť. Nechať sa zraniť niečím čo ani neexistuje aby sme sa mohli plne sústrediť na to čo tu už je. Nesnívať o ničom a nečakať od nikoho nič viac ako obvykle, potom sklamania neprídu. Lebo sklamania sú výsledkom našich očakávaní a ako by nás mohlo niečo alebo niekto sklamať keď od neho nebudeme nič očakávať?
Asi treba len pustiť tú nitku a nežiť v ilúzií, nenechať veci na druhých ľudí a postaviť si k nim most namiesto myšlienok a nádeje. Nie každý si je vedomí, že vie lietať keby veľmi chcel a nie každý dôveruje ľuďom tak ako my. Nie každý by sa nechal stiahnuť do priepasti a dôveroval by, že by sme ich zachytili.
Nie každý má srdce, ktoré to zvláda a možno predtým už toľkokrát veril, no vždy skončil na spodku priepasti, stále hlbšej a hlbšej a pomoc, ktorú potreboval aby vyliezol späť, nedostal. Tak možno netreba súdiť toho druhého, za to, že neveril práve tebe. Ale treba mu ukázať, že môže. Nauč ho ako postaviť most, s pevnými základmi aby sa nebál po ňom prejsť a ak ani vtedy nepôjde, tak mu poslednýkrát zakývaj a jednoducho sa zober a odíď a neotáčaj sa....
Comments