Spomínam na dni počas pandémie, kedy bežné veci, ako chodenie von s kamarátmi, či ísť sa najesť do reštaurácie, boli niečo vzdialené. Boli to dni, ktoré sme trávili doma a zrazu si uvedomili hodnotu kamarátstiev a nesnívali sme o cestovaní, či peniazoch. Snívali sme o dotyku milovanej osoby a čase strávenom s našimi blízkymi. Snívali sme sny, ktoré niekedy boli naše denno-denné aktivity. Niečo, čo bolo také automatické ako to, že dýchame. Neuvedomovali sme si hodnotu kamarátov, to, že jedného dňa nemusíme počuť ich smiech, že nebudeme môcť ísť pozrieť svoje krsňa. Neuvedomili sme si, až kým neprišlo niečo také ako pandémia.
Dni boli vtedy nekonečné, ľudia sa nudili a po čase ich nebavili bežné aktivity. Možno niekto prečítal tú zbierku kníh, na ktorú sa chystal už roky. Alebo ste sa konečne dostali k tým koníčkom, ktoré ste chceli okúsiť, ale nemali ste na to čas. Niekto možno len sedel a uvedomoval si ako veľmi je naokolo ticho. Počas týchto mesiacov, sa kontakt s inými ľuďmi stal taký vzácny, že sme zrazu volali. Ľudia, ktorý uprednostňovali správy pred telefonátmi sa zmenili. Zrazu video-hovory boli bežná vec a jediná možná cesta, s ktorou sme sa mohli s niekým spojiť, a vidieť ich. Ľudia mali čas. Už to nebolo len pár správ so základnými a plytkými informáciami o našich životoch. Už to boli otázky ako sa máš psychicky? Ako zvládaš toto obdobie? Nie, čo máš nové? Hodiny strávené online, už neboli prechádzaním instagramu, už to boli hodiny strávené s kamarátmi cez kameru.
Zrazu sme si museli vymýšľať hry a otázky, aby sme vyplnili tak prázdny čas. Aby sa naše hovory neskončili po desiatich minútach ale po hodinách. Pretože, aj keď sme už všetko vedeli, chýbal nám čas strávený s kamarátmi. Chýbali nám tie bežné veci, ako sedieť pri niekom keď číta knihu. Alebo sledovať, ako sa ich kútiky úst formujú do úsmevu a ich smiech zaplní miestnosť. A takto sme to na malú chvíľu dokázali. Na malý okamih sme uverili, že sme s tými ľuďmi v jednej miestnosti a nič sa nezmenilo.
A pandémia sa skončila. Ľudia začali chodiť von. Začali sa stretávať, chodiť po baroch a smiať sa spolu. Začali sa znova plytké správy ako sa máš. Začali sa volania, ktoré trvajú 5 úbohých minút. Vytratili sa tie otázky, na ktorých naozaj záležalo. Nikto sa nezaujíma už o to, ako to psychicky zvládame.
Svet sa znova rozžiaril a znova sa začal krútiť. A keď je všetko, ako bolo kedysi, prečo mám pocit, že sa krúti do opačnej strany? Prečo mám pocit, že ľudia mi boli bližší počas pandémie, ako sú mi teraz? Vtedy, keď bolo času veľa a ľudia sa ozývali samy. Teraz má deň rovnako hodín, no zrazu majú ľudia menej času. Uvedomujem si, že to nič neznamenalo. Že sa ozývali len preto, aby vyplnili prázdno v ich inak naplnených dňoch.
A teraz? Teraz sa už nenájde čas ani na správu ako sa máš, nie to ešte na niekoľko hodinový video-hovor. Nikto sa už neozve len tak. Všetci zabudli. Zabudli na dni, kedy sme si uvedomili, hodnotu kamarátstiev. Kedy sme sa starali o kamarátov a zaujímali o nich. Znova nastala doba, kedy radšej trávime čas s niekým bezvýznamným, ako s tým, čo tu bol od začiatku. A tak sa pýtam sama seba. Dokedy budem ešte naivne čakať? Dokedy...
Comments