Očakávania.

Očakávania. Naše srdce je ich plné. Stačí malá iskra niečoho krásneho, čo nás robí šťastnými a zrazu sa toho chytíme, a začneme si vytvárať plné nebo očakávaní. Všetky tie momenty si prehrávame dookola a držíme sa ich ako stebla trávy pričom realita je silná ako mohutný strom. Je proti logike aby sme sa sústredili na niečo čo neexistuje, na niečo také krehké ako je pierko, no aj napriek tomu to všetci robíme. Všetci radšej privrieme oči a snívame, nechávame sa vtiahnuť do fantázie niečoho dokonalého a krehkého. Niečoho čo neexistuje.

No všetko pekné raz pominie a aj tá najsilnejšia časť stebielka trávy jedného dňa povolí, a ostane nám v ruke len jej odumretá časť. Spomienky. A aj keď vieme, že už žiadnym zázrakom ho neoživíme, nebudeme sa môcť vrátiť k tomu čo bývalo, aj napriek tomu ten kúsok pevne držíme v dlani. Dookola spomíname, na to pekné, a naše srdce puká, lebo realita preniká pomedzi naše prsty a ukazuje nám to čo je naozaj. To, že naše očakávania sa nikdy nenaplnia, že sú to len obrazce bez akéhokoľvek podkladu, že si len ubližujeme tým, že držíme posledný kúsok toho, čo kedysi bolo. Že tým, že po nociach nemyslíme na nič iné, si spôsobujeme sami nekonečnú bolesť a naše srdce si uvedomuje, že to bolo krásne ale už to nie je v prítomnosti. Je to len časť našej minulosti, ktorá sa nevyplnila tak ako sme si priali, ktorá nás nechala v očakávaniach čo sa stane ďalej. A možno, že si všetku vinu pripisujeme my sami.

Naša myseľ aj napriek tomu, že vie, že je po všetkom nechce upustiť. Nechá nás trápiť sa, nie preto, že by to tak chcela ale preto, že nechceme zabudnúť my. Akoby sme mohli? Však toľko pekného čo sme zažili, toľko snov čo sme snívali a nič z toho sa nevyplnilo. Bolo to slabé ako nitka a my sme sa o ňu ťahali, kto si uchmatne väčší kus a ako to skončilo ? Niť sa pretrhla a medzi nami ostal veľký prázdny priestor. Každý s nejakou časťou nitky v ruke no na opačných stranách priepasti. Ďaleko od seba, bez mostu po ktorom by sme mohli prejsť. Bez vysvetlenia, vidíme len toho druhého, nečinne stáť v diaľke, čakajúc čo sa bude diať. Snívajúc o tom čo sa dialo, dúfajúc, že naše sny nás vynesú do výšky a my sa stretneme znova niekde v oblakoch.