Detstvo. Slovo pri ktorom sa nám vynoria spomienky. Každého z nás jedinečné. Niekoho sa vzťahujú na cestovanie, plno dobrodružstiev a nových miest, objavovania. Iný si zaspomína na kopec kamarátov a všetky aktivity ktoré spolu vykonali. Potom sú tu ľudia, ktorí také pekné detstvo nemali. Možno im chýbali peniaze a preto sa necítili dostatoční pre spoločnosť. Preto boli odstrkovaní. Alebo nemali dostatok lásky od rodičov, alebo ich sprevádzali problémy. Zdravotné, či rodinné. Alebo im chýbali kamaráti.
Len málo z nás dokáže povedať, že jeho detstvo bolo perfektné. Len málo kto dokáže snívať pre svojich potomkov práve o tom, čo si zažil, priať im to isté. Len málo kto si cenní to čo zažil v útlom veku.
To je chyba. Priať pre naše deti si to nemusíme. Vždy chceme predsa to najlepšie. Vidíme chyby a analyzujeme ich. Chceme im prejsť, chceme vytvoriť niečo lepšie, dokonalejšie. Je to možné? To uvidíme časom, keď sa o to sami pokúsime.
Čo je však dôležité, je to kým sme. Vyrástli z nás ľudia, osoby s vlastným charakterom. Všetko sa to odvíja od toho kým sme boli v detstve, čo sme dostali, čo sme si zažili od druhých. To nás poznačilo, ako nás jedného dňa poznačí odmietnutie v našej vysnenej robote, alebo nedocennosť. Všetko je nám naložené, len v takom množstve ako dokážeme v daný moment zvládnuť. Možno nám to trvalo, možno sme si prešli tým istým peklom viackrát. Ale boli sme deti. Poučili sme sa. Teraz? Teraz sa snažíme obísť podobné situácie, lebo sme vyspelejší, múdrejší.
Som rada, že moje detstvo malo veľmi ďaleko od perfektného. Som za to vďačná. Naozaj som. Vyformovalo ma to, naučilo ma to hlavnú prioritu života: 'Ak si nechcená, nevtieraj sa. Váž si samú seba.' Možno som bola sama, určitú časť môjho života. Ale postupne som našla tých pravých ľudí. Tí, čo pri mne stoja, tí čo sa snažia a cenia si ma a tých, ktorím aj keď ublížim vedia odpustiť.
Našla som tých, ktorí za to stoja. Našla som samú seba.
Comments