Dokedy?

Toľko vecí, čo máme všetci na jazyku, no aj tak si radšej doňho zahryzneme. Radšej sa otočíme, keď vidíme, že nás niečo raní a pokračujeme v pretvárke, že všetko je v pohode. Každý deň nahodiť na tvár tú istú masku, aby náhodou niekto nezistil našu pravú tvár. Aby náhodou neobjavili to aký zlomený človek je, to všetko čím si niekto prešiel a to všetko čo ho trápi. Nie, božechráň.

Príde piatok a alkohol či drogy prúdia našimi žilami. Ale my pijeme len pre zábavu! Hej možno to tak bolo kedysi, ale teraz je to už habit. Je to niečo, čím si kompenzujeme naše zlomené srdiečko. To ako sa každý deň pretvarujeme, že sme šťastnými osobami s perfektným životom. Že naši rodičia nás nekritizujú za každú malú chybičku a nám to láme srdce, lebo len chceme aby boli na nás pyšní. Že nás frajer(ka) nevymenil(a), že sme sa v niekom nesplietli, že niečo na čo sme tak čakali sa nezvrhlo úplne opačným smerom. Že život je v pohode.

Nie, to sú len situácie, ktorým čelíme každý deň a všetci. Neviem prečo to vlastne píšem, len chcem asi povedať, že všetci máme tú masku. Všetci sa hráme na niečo čím nie sme, bohužiaľ tak to dnes chodí. Nikto nie je dokonalý pokiaľ jeho instagram feed nie je perfektne zladený a jeho pozvaní na piatok neprekračuje dvojciferné číslo. 21. storočie. Tak sa to nazýva a ja sa len pýtam, do kedy to tak bude?

Dokedy sa budeme hrať, že všetko je v pohode? Či pokiaľ zabudneme, že tú masku si dávame každé ráno, lebo už to bude ako tetovanie na našom tele, navždy zapísaná časť rána? Alebo pokiaľ jedného dňa zabudneme, lebo budeme príliš zlomený a zrazu nás všetci opustia, lebo zistia aký naozaj sme? Alebo pokiaľ sa všetko stane perfektným aj naozaj? Pokiaľ budeme šťastný? Pokiaľ...