Nádej.
Nechápem to slovo. Nesie so sebou toľko emócií, falošných nádejí a pritom je to len obyčajné slovo. Slovo, ktoré je abstraktné, nemôžeme to chytiť ani si kúpiť, či nejako získať. Môžeme dúfať. A aj napriek tomu, že si to nemáme ako privodiť, každý s ňou žijeme. Každý z nás dúfame, že spravíme skúšku, že osoba ktorú milujeme si nás všimne. A pritom, nádej je tá najnebezpečnejšia vec ktorú v živote máme. Odohráva sa len v našej mysli, kde dúfame, že všetko bude tak ako má byť, kde si držíme nádej, že ešte nie je neskoro, kde sústreďujeme svoje pocity pre niekoho kto o nás záujem nemá.
Nádej... tak obyčajné slovo, no je to taká zbraň, ostrejšia než všetky dýky a presiahne hlbšie ako akákoľvek guľka. Bohužiaľ, je neviditeľná, zasadí sa v našej mysli ako semiačko a vyklíči z neho veľký strom, plný snov a ohromných očakávaní... potom príde realita, ktorá pomaličky odlomí každý konár a jeden človek, ktorý začne nožom vyrývať do kôry, slabý jesenný vietor, ktorý odfúkne listy až nakoniec, strom ostane holý, s nalomenými vetvami a jeho kmeň krváca nesmiernym žiaľom. Ale keďže to bola len úbohá nádej, ktorá kedysi rozkvitala, nikto ju nevidí, ľudia nevedia, čo sa ti stalo, že ti umrela nádej aj tá posledná štipka, ktorej si sa držal. To posledné na čom ti záležalo a keďže to bolo celé len tvoja predstava v hlave, ktorá pomaly zomierala, no bolela tak veľmi, že nič iné ti neostáva, len prísť a strom vypíliť. Bolí to. Bolí to ešte viac kvôli tomu, že to robíš ty, že vidíš ako odumreté no stále trošku živé konáre kričia a cítia bolesť. A až nakoniec vykopeš aj koreň, ktorý sa vryl hlboko do mysle, už sa cítiš lepšie.
Jamu zakopeš, no v kútiku duše vieš, že príde ďalšie semiačko nádeje a dúfaš, že toto už vykopať nebudeš musieť.
Comments