Zaujímavé ako tvár človeka dokáže zakryť všetko čo prežíva. Stačí trocha praxe, alebo možno aj nie. Možno to vieme automaticky, zakryť všetky trápenia, všetky pochybnosti, ktoré sa nám rútia hlavou. Je to dobré? Je dobré, že sa ničom nerozprávame a každý kto uvidí usmievavého človeka, si hneď pomyslí, že je šťastný? Má to tak byť? Je toto doba, v ktorej sa nerozpráva o svojich pocitoch a doba kedy všetko skrývame?
Ako je vôbec možné, že to dokážeme? Že si to nikto nevšimne... ten pohľad, keď započujeme pesničku, ktorá nám vženie všetky bolesti do srdca a všetky scenária do hlavy... Ako to, že tu nie sú ľudia, ktorí si všimnú tie maličkosti. Nikto to predsa nedokáže skrývať dokonale. Vždy nás niečo zlomí, vždy príde chvíľa, kedy sa náš úsmev stratí a vymení ho bolesť v očiach.
Je smutné, že každý človek usudzuje, podľa úsmevu, že je všetko v poriadku. Ale ešte smutnejšie je, že každý človek to maskuje. Všetci sa bojíme hovoriť o sebe a svojich problémoch. Bojíme sa odmietnutia a bojíme sa odcudzovania. Bojíme sa počuť pravdu, lebo by bolela ešte viac ako to čo už vieme. Bojíme sa povedať veci nahlas, lebo tým by nabrali na realite. Bojíme sa ukázať naše pravé ja ľuďom, lebo toľkokrát ho už odmietli, že radšej sa zahráme na niekoho kým nie sme s nasadeným úsmevom 24/7.
Všetko je predsa jednoduchšie, keď sa nemusíme rozprávať o veciach čo nás ťažia na srdci, o spomienkach, ktoré nás vždy zlomia. Všetko je ľahšie, keď sa len usmejeme na niekoho a povieme 'Všetko je v pohode,' ako sa zdôverovať a ukázať niekomu kúsok seba. Lebo oni to aj tak len využijú a potom ťa vymenia za niečo iné. Potom by sme sa však mali prestať zamýšľať nad tým, prečo sa nikto nedíva, keď sa úsmev na zlomok sekundy z našej tvári vyparí. Lebo čím dlhšie to praktizujeme, tým viac presvedčiví sme. Ale toho človeka, čo chceme najviac presvedčiť, že je to pravda, toho sa nám nedarí. Samého seba.
Comments